Těhotná a sama – situace až románově neskutečná
zpět do příběhů13.9.2009 23:30 | Příběhy
Opustená, ohrdnutá, zronená, urazená, sklamaná, zahanbená. Z každého tohto pocitu niečo a k tomu ešte niečo, čo sa nedá pomenovať, ale iba zažiť. Každá, ktorá sa ocitá v tejto situácii, určite vie, o čom hovorím.
Genézia mojho osamelého tehotenstva sa mi veľmi rozoberať nechce, preto len v skratke: Poznali sme sa osem rokov a boli viac milenci ako partneri, ale mali sa radi a bolo nám v rámci týchto mantinelov moc fajn. Určite tak, že som si nemyslela, že by ma tehotnú poslal k vode. Svadbu som si nepredstavovala, ale záujem, radosť a pomoc aspoň finančnú, keď už nie takú tu "normálnu", určite.
|
Na to, že som tehotná, som prišla v treťom mesiaci. Aj ma to vystrašilo, aj potešilo – po vážnej gyno operácii som nemala vraj veľké šance otehotnieť... Keď som mu to povedala, emócie zhrnul do vety "No to je gól". Ale zjavne zabudol, že do vlastnej brány. Pretože tak to vyzeralo potom a vyzerá dodnes.
V šiestom mesiaci som sa definitívne zmierila s tým, že budem slobodná mamina a sama. To mi dal jasne najavo a ja so svojou levou povahou som sa zapovedala, že prosiť nebudem. Naštastie, a to otvorene musím povedať, mám fantastickú rodinu, ktorá ma podržala a podporila, nielen psychicky, ale aj láskou a pomocou.
Dodnes si pamatám na najzvláštnejší pocit, aký som zažila. A dúfam, že z jednej časti už nikdy nezažijem.
Ako mi bruško rástlo a malá slečna začínala testovať svoje rúčky a nožky, zalievala ma neskutočná radosť a strašne som sa tešila, bola som spokojná a šťastná. Zároveň ma valcoval strach a odpor z človeka, ktorý dieťaťu venoval polovicu svojho genofondu.
Boli to dva protichodné pocity a bili sa o moju pozornosť. Nedalo sa necítiť ich. Musela som sa naučiť ten druhý držať na uzde.
Aby som bola presná, už krátko po jeho pamatnom výroku o góle som si zakázala akúkoľvek sebaľútosť, trápenie, fňukanie, či hysterické výlevy. Ako výstražný trojuholník mi v hlave blikal článok, ktorý som kedysi niekde čítala o tom, že dieťa už v prenatálnom vývine prežíva s matkou všetko – radosť, smiech, pohodu, ale aj stres, strach, úzkosť.
Neviem či materinský cit dokáže byť až natoľko silný, ale ja som zvyšných šesť mesiacov tehotenstva strávila v relatívnej pohode a harmónii. Chodila som do práce, na kafu s priateľmi, kupovala výbavičku a ulietavala na cumlíkoch.
Jeho som stretávala takmer denne. Bolo mi zle z toho, ako ma dokáže obchádzať a čumieť... a ani to s ním nepohne! Ale ja som nikdy pred ním hlavu nesklonila. Naučila som sa ho prehliadať, hoci so srdcom v krku.
Z DALŠÍCH PŘÍBĚHŮTaké máte na mateřské pořád jen dovolenou? |
Keď sa moja dcéra narodila, moj život, a hlavne jeho priority, sa totálne prevrátili, čo bol znak, že som normálna:-) Zrazu išlo všetko strašne rýchlo a ja som sa prisposobovala každému dňu.
Potrebovala som viac peňazí, pretože alimentov som sa zriekla. To mal "darca spermii" odo mňa za odmenu – nenapísala som ho do rodného listu. Nechcem jedinú jeho korunu. Peniaze bez lásky sú aj tak bezcenné. Pre mňa určite.
Začala som si privyrábať. Nebolo to jednoduché, pretože som chcela malú čo najdlhšie kojiť. Naviac som vybrala obor bankovníctva, ktorý sa občas pomerne ťažko koordinoval s malej papacími záchvatmi a mojimi preplnenými prsami. Ale všetko sa dá, keď sa chce, aj keď úprimne povedám, že tento štát (SR) slobodné matky nijak nepodporuje, pokiaľ nie sú na pokraji totálneho sociálneho úpadku, čo sa vlastne rovná tomu, že ich proste nijak nepodporuje.
Prečo to vlastne píšem? Pretože možno, keby som ja poznala vtedy niekoho takého ako som ja, možno by mi bolo ľahšie na duši. Problémy si každý musí vyriešiť sám, to je pravda, ale vedieť, že na svete nie je jediný v zlej situácii, ktorá vyzerá miestami beznádejne, može dodať ohromnú silu.
Byť slobodnou matkou nie je hanba, je to odvaha, ale aj obrovská zodpovednosť, ktorú ponesiete samé. No netreba sa báť, treba žiť a radovať sa z maličkostí. Pohľad na to, ako dieťa krásne rastie a odmeňuje sa vám svojou láskou, to je absolútne neprekonateľné.
Z DALŠÍCH PŘÍBĚHŮManželství máme hezké, můj muž mě ale ranil |
A ako žijeme dnes? Výborne. Ja som si našla priateľa, pomerne neplánovane – práve vo chvíli, keď som si povedala, že hľadať budem, až keď malá vyrastie a bude mať svoje záujmy. Mala vtedy tri. Dnes má sedem, je nádherná a šikovná. Ja som po štyroch rokoch vzťahu ešte stále nenormálne zamilovaná do úžasného chlapa, s ktorým sme sa prepracovali k spoločnému bývaniu.
Nič nenáhlime, ja mám oporu, malá skvelého kamaráta, ktorý je lepší než otec (nikdy som ho nenútila, aby sa tak tváril). A je nám fajn. Ak sa rozhodneme pre svadbu, nebude problém ani so súhlasom darcu spermií (hnusné slovo, viem), pretože jeho meno nefiguruje oficiálne nikde. To ma vtedy osvietilo a ja dnes za to ďakujem!!! Každá mamina si zaslúži byť šťastná, a slobodná dvojnásobne.