Těhotná a sama – situace až románově neskutečná

zpět do příběhů
13.9.2009 23:30   |   Příběhy
Ahoj, rada by som pomohla všetkým ženám, ktoré sa ocitli v situácii až románovo neskutočnej. Tehotná a sama.

Opustená, ohrdnutá, zronená, urazená, sklamaná, zahanbená. Z každého tohto pocitu niečo a k tomu ešte niečo, čo sa nedá pomenovať, ale iba zažiť. Každá, ktorá sa ocitá v tejto situácii, určite vie, o čom hovorím.

Genézia mojho osamelého tehotenstva sa mi veľmi rozoberať nechce, preto len v skratke: Poznali sme sa osem rokov a boli viac milenci ako partneri, ale mali sa radi a bolo nám v rámci týchto mantinelov moc fajn. Určite tak, že som si nemyslela, že by ma tehotnú poslal k vode. Svadbu som si nepredstavovala, ale záujem, radosť a pomoc aspoň finančnú, keď už nie takú tu "normálnu", určite.


Ilustrační foto

Na to, že som tehotná, som prišla v treťom mesiaci. Aj ma to vystrašilo, aj potešilo – po vážnej gyno operácii som nemala vraj veľké šance otehotnieť... Keď som mu to povedala, emócie zhrnul do vety "No to je gól". Ale zjavne zabudol, že do vlastnej brány. Pretože tak to vyzeralo potom a vyzerá dodnes.

V šiestom mesiaci som sa definitívne zmierila s tým, že budem slobodná mamina a sama. To mi dal jasne najavo a ja so svojou levou povahou som sa zapovedala, že prosiť nebudem. Naštastie, a to otvorene musím povedať, mám fantastickú rodinu, ktorá ma podržala a podporila, nielen psychicky, ale aj láskou a pomocou.

Dodnes si pamatám na najzvláštnejší pocit, aký som zažila. A dúfam, že z jednej časti už nikdy nezažijem.

Ako mi bruško rástlo a malá slečna začínala testovať svoje rúčky a nožky, zalievala ma neskutočná radosť a strašne som sa tešila, bola som spokojná a šťastná. Zároveň ma valcoval strach a odpor z človeka, ktorý dieťaťu venoval polovicu svojho genofondu.

Boli to dva protichodné pocity a bili sa o moju pozornosť. Nedalo sa necítiť ich. Musela som sa naučiť ten druhý držať na uzde.

Aby som bola presná, už krátko po jeho pamatnom výroku o góle som si zakázala akúkoľvek sebaľútosť, trápenie, fňukanie, či hysterické výlevy. Ako výstražný trojuholník mi v hlave blikal článok, ktorý som kedysi niekde čítala o tom, že dieťa už v prenatálnom vývine prežíva s matkou všetko – radosť, smiech, pohodu, ale aj stres, strach, úzkosť.

Neviem či materinský cit dokáže byť až natoľko silný, ale ja som zvyšných šesť mesiacov tehotenstva strávila v relatívnej pohode a harmónii. Chodila som do práce, na kafu s priateľmi, kupovala výbavičku a ulietavala na cumlíkoch.

Jeho som stretávala takmer denne. Bolo mi zle z toho, ako ma dokáže obchádzať a čumieť... a ani to s ním nepohne! Ale ja som nikdy pred ním hlavu nesklonila. Naučila som sa ho prehliadať, hoci so srdcom v krku.

Z DALŠÍCH PŘÍBĚHŮ

Také máte na mateřské pořád jen dovolenou?
Pro přítele existuje jen jeho rodina, moje nikoliv!?
S druhým sňatkem přišly zoufalé problémy
Bojím se, že si něco udělá! Mám ho vzít zpátky?

Keď sa moja dcéra narodila, moj život, a hlavne jeho priority, sa totálne prevrátili, čo bol znak, že som normálna:-) Zrazu išlo všetko strašne rýchlo a ja som sa prisposobovala každému dňu.

Potrebovala som viac peňazí, pretože alimentov som sa zriekla. To mal "darca spermii" odo mňa za odmenu – nenapísala som ho do rodného listu. Nechcem jedinú jeho korunu. Peniaze bez lásky sú aj tak bezcenné. Pre mňa určite.

Začala som si privyrábať. Nebolo to jednoduché, pretože som chcela malú čo najdlhšie kojiť. Naviac som vybrala obor bankovníctva, ktorý sa občas pomerne ťažko koordinoval s malej papacími záchvatmi a mojimi preplnenými prsami. Ale všetko sa dá, keď sa chce, aj keď úprimne povedám, že tento štát (SR) slobodné matky nijak nepodporuje, pokiaľ nie sú na pokraji totálneho sociálneho úpadku, čo sa vlastne rovná tomu, že ich proste nijak nepodporuje.

Prečo to vlastne píšem? Pretože možno, keby som ja poznala vtedy niekoho takého ako som ja, možno by mi bolo ľahšie na duši. Problémy si každý musí vyriešiť sám, to je pravda, ale vedieť, že na svete nie je jediný v zlej situácii, ktorá vyzerá miestami beznádejne, može dodať ohromnú silu.

Byť slobodnou matkou nie je hanba, je to odvaha, ale aj obrovská zodpovednosť, ktorú ponesiete samé. No netreba sa báť, treba žiť a radovať sa z maličkostí. Pohľad na to, ako dieťa krásne rastie a odmeňuje sa vám svojou láskou, to je absolútne neprekonateľné.

Z DALŠÍCH PŘÍBĚHŮ

Manželství máme hezké, můj muž mě ale ranil
Nespravedlnost! A bulela jsem asi hodinu
Vztah na dálku: Je to konec, nebo snad ne?
Se šéfem málem v posteli. Jak teď?

A ako žijeme dnes? Výborne. Ja som si našla priateľa, pomerne neplánovane – práve vo chvíli, keď som si povedala, že hľadať budem, až keď malá vyrastie a bude mať svoje záujmy. Mala vtedy tri. Dnes má sedem, je nádherná a šikovná. Ja som po štyroch rokoch vzťahu ešte stále nenormálne zamilovaná do úžasného chlapa, s ktorým sme sa prepracovali k spoločnému bývaniu.

Nič nenáhlime, ja mám oporu, malá skvelého kamaráta, ktorý je lepší než otec (nikdy som ho nenútila, aby sa tak tváril). A je nám fajn. Ak sa rozhodneme pre svadbu, nebude problém ani so súhlasom darcu spermií (hnusné slovo, viem), pretože jeho meno nefiguruje oficiálne nikde. To ma vtedy osvietilo a ja dnes za to ďakujem!!! Každá mamina si zaslúži byť šťastná, a slobodná dvojnásobne.

zuzana/sju

Diskuse: Těhotná a sama – situace až románově neskutečná

Hanbou nie je slobodna matka, ale...

21.1.2010   |   19:36   |   od: ja
... ale ten chrapun, co odide.
Slobodná matka si zaslúzi Nobelovú cenu. Ved mohla ist na potrat, ale neurobila tak.

jeej

21.1.2010   |   19:33   |   od: nelka
Krásny príbeh, so šťastným koncom.
Aj ja som na tom podobne. A v dnesnej dobe je to viac ako časté, ja osobne poznám kopec žien. Ale zvládame to dobre. Jediné mínus je sitacia na svk - že slobodná mamina na všetko fakt zarába sa.
Je jednoduchšie, ked muž chodí do práce a je z čoho žiť. Ale aspon mame to "svoje" a nikto nam neskáce po hlave a nevykrikuje, ako na nás ťažko robí.
Ja som spokojná a verím, že aj ja nájdem toho pravého. A chápem odmietnutie zápisu do rodného listu. Tie peniaze nestoja za to, aby jedného krásneho dna si spomenul, že ma vlastne syna či dcéru hotovú a vypiplanú... dieťa potrebuje najviac, ked sa narodí, kedze matka je úplne odkázana na pomoc tretej osoby. Potom, ked uz ma pracu, je to ovela ine. Ale to pochopia iba tie, co tým skutocne samé prešli.
Vela úspechov a lásky.

RE: pre "Slobodna mamicka"

28.10.2009   |   09:35   |   od: milujuca matka
Neboj sa! Vsetko bude dobre!:-)
Prezila som velmi podobny pribeh – s tuzbou, aby mal moj syncek, ked nie usporiadanu rodinu, tak aspon oboch rodicov, tzn. aj ked nebude otec s nami zit, aby sa aspon k malemu priznal, cize prejavoval zaujem... Nestalo sa tak dodnes.
Zo zaciatku sa mi nechcelo zit... Prezila som takmer cele tehotenstvo aj porod bez podpory jeho otca. Vystavena zvedavym pohladom, otazkam okolia som preplakala vela dni a noci... Ale, bohuzial, az casom som si uvedomila, ze ja lutovat nemusim, ved som urobila to najlepsie a najkrajsie na svete, ked som sa rozhodla, ze si ho necham... Je to moja energia, aj ked nemam doma ziadneho anjelika:-) Je to moje vsetko... uz nikdy nebudem sama... a ani Ty!
Bojuj! Vsetko sa da zvladnut, ked sa chce:-)

Sama a tehotna

10.10.2009   |   21:43   |   od: slobodna mamicka
Ahojte mamicky,
moj pripad je podobny, ako tie vase -ale mna priatel nechal mesiac pred porodom. Budem mat chlapceka a prenho by to bol za normalnych okolnosti vytuzeny syn.
Moj pribeh len v skratke: Otehotnela som necakane. Nedufali sme, ze to bude tak skoro. Chceli sme este rok pockat, ale co uz, ked sa stalo. On sa z toho netesil a bol zaskoceny, ked som mu oznamila, ze som tehotna. Mesiac pred porodom ukoncil nas vztah a na maleho sa netesi a nejak nema ani zaujem.
Je to strasne tazke. Pomocnu ruku mi poskytla moja rodina, za co som nesmierne vdacna, lebo neviem, kam by som sa podela.
Obdivujem Vas vsetky, ze ako ste to zvladli, lebo ja som v koncoch a uz dalej nevladzem. Partnera stale nesmierne milujem a neviem si predstavit byt bez neho. Malinky sa co chvilu narodi a ja neviem, ako to bude dalej...

krásné...

10.10.2009   |   14:27   |   od: Martina
Musím říct, že obdivuji každou svobodnou nebo rozvedenou maminu a občas jim závidím tu sílu a svobodu:-)
Moje sestra zůstala svobodnou maminkou v 17-ti letech. Její první kluk, pro ní veliká láska, skončila fiaskem, když mu oznámila, že je těhotná. A on ji hned posílal na potrat, nebo že ji radši praští do bříška a dítě zabije:-( Takže zvolila mateřství bez otce a za pomoci rodičů, nás její sester a přátel má krásnou dcerku. Dva roky na to poznala dalšího muže, který si zamiloval i její dcerku. Vše vypadalo nadějně, že jí konečně potkalo štěstí a bude mít partnera i tatínka pro malou. Otěhotněla znovu, a co se nestalo? Další návrh na potrat:-( Takže opět zůstala sama a vychovává dvě holčičky. Vzhledem k tomu, že je z vesnice, jednou stranou je odsuzována a druhou stranou obdivována. Ale hlavně pomluvena široko daleko, jakoby se to nemohlo stát nikomu a byl hřích namísto potratu zvolit dát dětem život.
Tak přeji hodně štěstí všem maminkám, co jsou v podobné situaci, protože tak může skončit každá žena.
A mít dítě, není chyba, ale radost v každé situaci...
Zobrazeno posledních 5 příspěvků, celkový počet 34 příspěvků.
poslední příspěvek: 21. 1. 2010 19:36
ČÍST VŠE / REAGOVAT


Tiskové zprávy

Vzkaz redakciMáte dotaz či připomínky?Napište vzkaz redakci